Politický vývoj v SR po roku 1993

By 8. decembra 2006fses

Je po voľbách, zvyknite si!„    

Vladimír Mečiar


Obdobie medzi rokmi 1994 a 1998 bolo poznačené nielen utváraním novovzniknutej Slovenskej republiky, ale aj bezprecedentnými činmi zo strany vládnucich kruhov. Na čele vlády stál Vladimír Mečiar, osoba, ktorá doteraz rozdeľuje Slovensko na dva tábory. V tomto svetle, sú voľby v roku 2006, v ktorých Mečiar vystupuje ako iná osoba, príležitosťou pripomenúť si prečo sa dialo v tom období
Hovorí sa, že zlé spomienky človek vytesňuje, že sa vyhýbame  myšlienkam alebo pocitom spojených s udalosťou. Udalosti tohto obdobia, aj keď sú nedávne, veď desať rokov v živote človeka neznamená tak veľa, sú poväčšinou akoby zabudnuté. Aspoň sa to tak zdá pred nadchádzajúcimi voľbami, ktoré už nie sú o samotnej osobe Vladimíra Mečiara, ale sú štandardnými demokratickými voľbami. Ten je podľa vlastných slov vo svete politicky akceptovaný. Jeho vyjadrenia o tom, že bez neho vláda nepôjde zostaviť, tak trochu naháňajú strach. Pretože ľudia sa nemenia, a osoba Vladimíra Mečiara, ako pomyseľný jazýček na váhach nevzbudzuje nadšenie.
V rovnakom zmysle vyznieva aj prieskum agentúry MVK pre televíziu Markíza, v ktorom sa najväčšie percento oslovených (27,2 percenta) vyjadrilo za podporu koalície  Smer, SNS, HZDS. [1]

Je veľkou chybou tejto vlády, že nedokázala „predať“ svoje výsledky aj obyčajným občanom. Ukázať im, že napríklad rovná daň je v ich zaujme, viac im ostane v peňaženkách a štát ušetrí na jednoduchšom výbere. Že firmám sa už oplatí prestať skrývať zisk a tým sa eliminuje tzv. šedá ekonomika.
Sklamanie ľudí je pochopiteľné, veď korupčné škandály, parlamentné kupčenie s hlasmi, nepotrestanie divokej privatizácie, či „koketovanie“ bývalých odvekých nepriateľov číslo 1, Mečiara a Dzurindu… To si občania odniesli z posledných štyroch rokov vládnutia Mikuláša Dzurindu, a preto sa netreba čudovať prevládajúcej skepse.
Osoba Vladimíra Mečiara je asi najkontroverznejšou postavou histórie samostatnej Slovenskej republiky. Najnenávidenejší a najmilovanejší. Otec národa. Ale aj strojca izolácie Slovenska v rokoch 1994-1998. Aké bolo toto obdobie? Čaká nás znova Noc dlhých nožov, tentoraz v podaní trojzáprahu Smer, HZDS, SNS,?

Tretia vláda V. Mečiara

Pod vedením Vladimíra Mečiara a jeho kabinetu, sa Slovensko stalo čiernou ovcou regiónu Strednej Európy. Zahraniční investori sa mu vyhýbali, privatizácia viazla. Sloboda vyjadrovania bola obmedzovaná, vďaka mediálnym zákonom, takže opozícia nemala rovnaké príležitosti prístupu k médiam ako vládne strany. SIS, bola zneužívaná pre politické účely vládnucich strán a aj vďaka týmto demokratickým prešľapom bolo Slovensko vylúčené z rozširovania Únie či NATO. Výsledkom vládnutia bola nebývalá polarizácia slovenskej politickej scény. O rokoch 1994 – 1998, o období pôsobenia treťej Mečiarovej vlády sa dá hovoriť ako o boji o  „charakter režimu“. [2]

S. Szomolányi o tomto období hovorí ako o pokuse o zmenu „pravidiel hry“,  ponovembrového demokratického režimu a nastolenie „tyranie väčšiny“. Príkladmi takéhoto správania môže byť porušovanie zákonov a rozhodnutí Ústavného súdu zo strany vládnej koalície, prípad zmareného referenda, zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, marenie vyšetrovania únosu syna prezidenta Michala Kováča, či presadená zmena volebného zákona, toto obdobie výstižne charakterizuje ako „obdobie demokratického deficitu“. [2]

Parlamentné voľby, ktoré tento „demokratický deficit“ spôsobily sa konali 1. októbra 1994, víťazom sa stala koalícia HZDS a Roľníckej strany Slovenska (RSS). Ich celkový zisk bol 34,93%. Vládna koalícia bola v decembri vytvorená z víťaza volieb HZDS, Slovenskej národnej strany (SNS) so ziskom 5,4% a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), ktoré získalo 7,34% hlasov voličov. V parlamente bola vláda podporovaná známou „osemdesiattrojkou“ poslancov.

Integračné úsilie SR

Vláda Vladimíra Mečiara, aspoň podľa programového vyhlásenia vlády, považovala za prvoradú úlohu práve integračné úsilie. Aj napriek formálnemu vyjadrovaniu podpory integrácie zo strany vlády a samotných predstaviteľov vlády, sa strany vládnej koalície HZDS, SNS a ZRS podľa toho vôbec nesprávali.  Žiaľ dvojstrannosť týchto vyjadrení sa  prejavila čoskoro, keď zástupcovia európskych inštitúcií začali upozorňovať slovenských štátnych predstviteľov, že niektoré trendy vnútropolitického vývoja SR nezodpovedajú kritériám na vstup do EÚ.

Prioritou je cieľavedomé približovanie sa k Európskej únii so zámerom získať plné členstvo v horizonte roku 2000. Vláda vychádza z presvedčenia, že rozšírenie Európskej únie o reformujúce sa krajiny strednej a východnej Európy bude výhodné z hľadiska celého európskeho kontinentu, pretože prinesie rozšírenieo blasti stability a bude pôsobiť pozitívne i na jeho budúci ekonomický vývoj.“ [3]

Programové vyhlásenie vlády SR

Také bolo predsavzatie, realita bola iná. Realita bola plná demaršov a sťažností zo strany európskych inštitúcií, či varovných signálov pri návštevách vysokých predstaviteľov (Koncom mája navštívil Bratislavu komisár EÚ Hans van den Broek, ktorý sa pri tejto príležitosti vyjadril, že právny štát a demokracia nie sú na Slovensku dostatočne zakorenené.)
Koniec integračným ambíciám tejto vlády znamenalo rozhodnutie EK z júla 1997 o neprizvaní SR, na rokovania o vstupe do EÚ. V Posudku Ek k žiadosti Slovenska o členstvo v EÚ sa uvádza, že: „na Slovensku stále existuje medzera medzi ústavnými ustanoveniami a politickou praxou.“ Komisia zistila, že „vláda práva a demokracie nie je stále dostatočne hlboko zakorenená. Toto bude vyžadovať väčšiu otvorenosť k opozičným názorom, spoľahlivé fungovanie štátnych ištitúcií a rešpektovanie ich jednotlivých úloh v ústavnom poriadku“. [4]

Noc dlhých nožov

Vladimír Mečiar sa po nástupe k moci všemožne snažil zabrániť zopakovaniu situácie, keď bol odvolaný. Vláda sa usilovala o ovládnutie štátu na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach. Výsledkom tohto snaženia bola neslávne známa „Noc dlhých nožov“.
V duchu absolútneho nerešpektovania pomerného zastúpenia v parlamentných výboroch si koalícia rozdelila všetky posty. Kontrolné orgány boli bezvýnimky obsadené poslancami koalície, odborníci z opozície boli presunutí do Výboru pre životné prostredie. Na protesty opozície reagoval Vladimír Mečiar pamätným výrokom: „Je po voľbách, zvyknite si!“ [5]

Druhá schôdza parlamentu sa už konala len za prítomnosti 86 poslancov (3 opozičný). Na tejto schôdzi, ktorá trvala celú noc, boli vymenení všetci predsedovia, podpredsedovia, riaditelia a prezidenti štátnych inštitúcií, na ktoré má parlament dosah. Čistky postihli Radu pre STV, či rozhlas, Generálnu prokuratúru,  Národný kontrolný úrad či Fond národného majetku. Všade boli dosadení ľudia blízki vládnucim stranám.
Ďalším krokom k zabarikádovaní sa pri moci bola tzv. Macuškova komisia. Mala odhaliť príčiny krízy ústavného zriadenia (ktorým bol podľa presvedčenia premiéra sám prezident), ktorá vraj nastala v marci 1994 tým, že HZDS stratilo podporu v parlamente.     Koniec pôsobenia komisií znamenalo rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý rozhodol, že parlament nemá v kompetencii žiadne zriaďovanie komisií. Poslanec Dušan Macuška vtedy vyhlásil, že „iba málo naivných občanov si myslí, že rozhodnutia Ústavného súdu sú spravodlivé a nestranné“.

Výsledkom prvého roku vládnutia Vladimíra Mečiara (1995), boli demarše Európskej únie i USA, rezolúcia Európskeho parlamentu a fakt, že s výnimkou pápeža nenavštívila SR žiadna hlava štátu a ani jeden premiér zo štátov EÚ.

Výrazným deliacim prvkom spoločnosti sa stal aj konflikt prezident-premiér. Premiér nedokázal prekonať úlohu prezidenta pri odvolaní druhej Mečiarovej vlády. Ich počiatočné konflikty prerástli do otvoreného sporu, či nenávisti. Či už to bol spor o miesto ministra privatizácie Lexu, kde prezident neustúpil, či doteraz nevyjasnené, no aj tak každému jasné pozadie únosu prezidentovho syna.

Podľa zistení výskumov panovala na Slovensku po parlamentných voľbách v roku 1994 až do volieb 1998 značne depresívna atmosféra. Napríklad podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky z októbra 1997 malo takmer 80% respondentov pocit, že nemajú žiadny vplyv na to, ktorým smerom sa spoločnost uberá. Zároveň panovala silná viera v  neporaziteľnosť V. Mečiara, o čom svedčí aj fakt, že len dva mesiace pred voľbami až 51% respondentov predpokladalo, že v čele novej vlády bude opäť on. [2] No aj napriek týmto nelichotivým prgnózam parlamentné voľby konané v roku 1998, aj napriek víťazstvu HZDS, dali moc do rúk širokej opozičnej koalícii.

Záver

Osem rokov v opozícii, aj napriek dvom víťazstvám vo voľbách je nelichotivá vizitka politiky Vladimíra Mečiara. Aj vďak tomu sa prístup HZDS mení a je to vidieť aj v v správaní iných strán, ktoré nehovoria NIE do vlády s HZDS, ale NIE do vlády s Mečiarom. (relácia Na Telo 2.4.2006), avšak HZDS oznámilo, že do vlády len s Mečiarom [6]. Takéto reči sú len súčasťou predvolebnej kampane, ako sa situácia vyvinie po voľbách bude zaujímavé sledovať, ako sa predvolebné reči premenia na skutky. [7]

Sú HZDS a Vladimír Mečiar iné ako v rokoch 1994-1998? Predstavujú stále hrozbu pre demokraciu na Slovensku? Ak HZDS v roku 2006, prostredníctvom Odboru humanitných vzťahov, vyhlasuje „HZDS sa však správala zodpovedne v čase, keď bola súčasťou vlády a rovnako zodpovedne sa správa i v opozícii.“ potom klame. Hnutie sa nesprávalo zodpovedne ani voči Slovensku, ani voči jeho občanom, voči voličom, ktorí majú osud celej politiky vo svojich rukách.

Bibliografia

http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2758633 prieskum MVK pre TV Markíza [1] Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová (editori): Slovenské voľby ´98: Kto? Prečo? Ako? Inštitút pre verejné otázky, edícia Štúdie a názory, Bratislava 1999 [2] http://www-8.vlada.gov.sk/index.php?ID=1163 [3] http://sk.wikipedia.org/wiki/Politický_vývoj_Slovenska_od_roku_1989 [4] Leško, M. (1996): Mečiar a mečiarizmus, Bratislava, VMV. [5] http://hnonline.sk/index.php?p=k00000_detail&article%5Bid%5D=18186910 [6] Denník SME, 13.6.2006 Der Standard: Napätie nastane na Slovensku až po voľbách [7]

Leave a Reply